Prvým z nich je Tomáš Rusňák, pôvodom zo Záhoria, ktorý už viac ako 10 rokov pomáha na našich misijných projektoch v Afrike. Aktuálne od roku 2018 v Kisumu v Afrike, kde projekt začínal kúpou úplne zdevastovaného domu, pričom za jeden rok sa podarilo dokončiť jeho renováciu domu a okolia, ako vidieť na fotografii. Momentálne v ňom býva 14 chlapcov vo veku od 9 do 18 rokov, ktorí žili predtým na ulici. Ako Tomáš poznamenal, do centra vezmú len tých, ktorí majú záujem chodiť do školy.
Predtým než zakotvil v Kisumu jeho cesta viedla cez viaceré projekty. Ísť cestou misijných projektov sa rozhodol po Svetovom stretnutí mládeže v Sydney, kde stretol tých správnych ľudí a nastal zlom v jeho živote.
V roku 2010 sa cez Saleziánov dostal do Južného Sudánu a odtiaľ rovno do Londýna, aby sa zdokonalil v jazyku. Pred vycestovaním oslovil prof. Vladimíra Krčméryho ohľadom misijných projektov, ktorý mu odpísal, že ak bol v Južnom Sudáne, potom môže ísť všade. Po návrate z Londýna ho pán profesor poslal do nemocnice do Rwandy. Nebol lekár, ale naučil sa tam zošívať rany, dávať dlahy a pod. Miestni si ho veľmi obľúbili, vedeli, že keď potrebujú lieky zadarmo, majú ísť za Tomášom. Keď z Rwandy odchádzal, plakali absolútne všetci… Na Rwandu spomína stále v dobrom.
Presunul sa do strediska pre podvyživené deti v Muhoroni, čo je asi 60 km od Kisumu. Avšak jeho to stále ťahalo do Kisumu, veľmi sa tam chcel vrátiť, preto oslovil pána profesora a porozprával mu o chlapcoch z Kisumu. Pán profesor vtipne poznamenal, aby im kúpil Coca-Colu, oblečenie, jedlo, a že „niečo“ vymyslíme, aby sme im pomohli.
Neskôr odišiel na projekt do St. Tereza, čo je 100 km od Nairobi. A znovu pocítil, že ho to stále ťahá do Kisumu, tam kde s chalanmi hrával futbal, strihal ich alebo ich zobral najesť. Aj keď bol na ďalšom projekte kilometre vzdialenom od Kisumu, vzdialenosť ho neodradila. Jeho srdce patrilo tomuto miestu, bolo to zrejmé od prvých chvíľ ako tam bol po prvýkrát. Nevie si vynachváliť chvíle, keď môže byť chvíľu sám so sebou. Hovorí, že robí všetko. Občas otca, občas opravára, doktora, vodiča, učiteľa… Má veľmi rád čo robí a vníma to ako svoje poslanie.
Tomáš poznamenal, že takú chudobu ešte nevidel, môže povedať, že v Keni sú dve chudoby. Chudoba a extrémna chudoba. Pri nej nemajú ľudia postele, nemajú si z čoho uvariť a kde uvariť, nemajú nič. Spomína si ako jednej takejto rodine dali matrac a následne deti na ňom skákali od radosti. My ľudia sa zvykneme sťažovať, že máme „toho“ málo, chýba nám „to i tamto“ a pritom si neuvedomujeme, čo všetko vlastne máme. Keď zažijeme a pocítime na vlastnej koži to, čo zažil Tomáš v Keni, možno začneme byť vďačnejší za všetko, čo máme okolo seba.
Tomáš, ďakujeme ti, čo robíš pre tých chlapcov z ulice a ako si vždy ochotne išiel tam, kde bolo potreba. Prajeme ti, aby si si vždy našiel aspoň chvíľu, kde budeš sám so sebou, aby si nabral silu na všetky tie funkcie, ktoré zastávaš. Od otca, opravára, učiteľa a tak ďalej.
Severne od Kisumu sa nachádza West Pokot, kde je umiestnený náš ďalší projekt, na ktorom od roku 2018 v nemocnici pomáha lekárka Katarína Barnášová Mulana. Celkovo v Afrike pomáha od roku 2011. Pozrime sa na jej príbeh bližšie.
Jej najsilnejší zážitok z Afriky je, že sa mohla stretnúť s ľuďmi z komunity, ktorí stále žijú tradičným spôsobom a majú svojich starejších, ktorí na komunitu dozerajú. Na stretnutí jej ďakovali, že sa pustili do renovácie nemocnice Dr. Rodena v Tikit, lebo odkedy do ich oblasti priniesli väčšiu starostlivosť, prestali im deti zomierať, najčastejšie na maláriu. Od detstva jej robilo radosť pomáhať druhým. Spomína si, ako si babka kupovala kalendáre v ktorých prvýkrát videla misijné projekty, čo vníma ako svoje začiatky odkedy ju to začalo ťahať do chudobných oblastí a venovať sa pomoci tým, ktorí to najviac potrebujú.
V Martine ukončila medicínu a dva roky pracovala ako lekárka na Slovensku. Vždy ju to však ťahalo vyskúšať si medicínu akoby na kolene, kde nie sú laboratória, prístroje a kde musí používať základné zmysly ako zrak, sluch, hmat a pod. Aby nebola závislá na prístrojoch, ale vedela si poradiť skoro v každej situácii.
Jej sen sa čoskoro stal skutočnosťou, keď sa na Slovensku vo svojej práci stretla s kolegyňou, ktorá pracovala v Ugande. Dostala odporučenie na prof. Vladimíra Krčméryho a Igora Kmiťa z Tropic Teamu. Jej plán bol vycestovať na chvíľu a vrátiť sa na Slovensko. Ako to v živote býva „Človek mieni, Pán Boh mení“ v Južnom Sudáne si našla partnera, ktorý pracoval na tom istom projekte cez inú organizáciu. Po 2 rokoch sa vzali a usadili sa v Keni, na mieste kde istý čas pracovala s rehoľnými sestrami v nemocnici v Rongai. V tom čase jednu rehoľnú sestru presunuli do West Pokot, ktorá oslovila Katku, aby jej prišla pomôcť rozbehnúť nemocnicu pre ľudí odrezaných od sveta. Nebolo tam takmer nič a bolo pre ňu veľmi ťažké si predstaviť, že by sa s manželom a 2 deťmi sťahovala do buše, kde nebola vybudovaná infraštruktúra. Podarilo sa však cez sponzora nájsť dostatok finančných prostriedkov, aby sa tento projekt mohol uskutočniť. Z holých budov sa čoskoro stalo miesto, ktoré začali navštevovať ľudia z blízkeho okolia. Táto miestna komunita im prejavila veľkú vďaku za vybudovanie nemocnice. O rok neskôr v roku 2019 sa otvoril základný stupeň kliniky, po pandémii infekčného ochorenia COVID-19 sa úplným zázrakom podaril napísať projekt, ktorý bol schválený a následne sa nemocnica rozbehla 3× viac. Katka v nemocnici pracuje doteraz, pomáhanie druhým ju napĺňa šťastím. Relaxovať v Keni je pre ňu výzva, lebo tam nie je toľko možností, ako sa vyventilovať. Najlepší ventil sú jej 4 deti a manžel.
Ďakujeme ti Katka za tvoju prácu, že si našla zmysel v tom, čo robíš. My sme radi, že ťa máme a prajeme tebe aj tvojej rodine len to najlepšie.
Toto sú dva z celkovo našich 33 humanitárnych a rozvojových projektov v zahraničí. Viac sa o nich môžete dozvedieť prostredníctvom nášho Facebooku a Youtube.