Po zistení tehotenstva odišla do Francúzska, odkiaľ pochádza jej manžel. „Moja mamina bola pre mňa okrem manžela najbližším človekom. Najviac som ju ľúbila, dôverovala som jej. Mala 59 rokov a zomrela v priebehu štyroch mesiacov od zistenia diagnózy. Znášala som to veľmi ťažko a ani som si neuvedomila, že čakám dieťa. Bola som už v ôsmom týždni, keď som to zistila. Prvé tehotenstvo som mala komplikované a druhé ma zaskočilo. Bolo mi veľmi smutno, lebo moja maminka by určite bola šťastná. Neriešila som ani tehotenské vyšetrenia, šla som na ne až po návrate z Francúzska,” hovorí Veronika.
Amniocentéza potvrdila predtuchu
Gynekológ však bol znepokojený. „Jonáško mal nevyvinutú nosnú kostičku a skrížené prstíky. Môj lekár ma poslal na amniocentézu, predpokladal Edwardsov syndróm. Nezľakla som sa, pretože aj v prvom tehotenstve predpokladali viacero diagnóz a dopadlo to dobre. Okamžite som mu povedala, že na prerušenie tehotenstva nepôjdem a on mi povedal, že moje rozhodnutie samozrejme rešpektuje,” rozpráva Veronika.
Napokon s amniocentézou súhlasila, aby boli lekári na narodenie jej syna pripravení. „Mala som strašný strach ísť do nemocnice, kde operovali moju mamu. Napokon som to však zvládla. Hneď po amionocentéze mi volali a diagnózu mi potvrdili,” hovorí.
Chceli sa s Jonáškom rozlúčiť doma v pokoji
Veronika sa o Plamienku dozvedela od svojej sestry, ktorá študuje psychológiu. „Ukázala mi článok o Edwardsovom syndróme. Bol tam kontakt na Plamienok s ponukou konzultácií pre rodičov, ktorí čakajú dieťa s vážnym genetickým syndrómom. Napísala som mail, veľmi rýchlo mi odpovedali. Na stretnutie do Plamienka sme išli spolu s manželom. Vedela som, že on má pochybnosti, vo Francúzsku sa tieto situácie riešia prerušením tehotenstva. Pani doktorka Jasenková mu však povedala, že počas rokov jej práce nikto, koho stretla, spätne neľutoval rozhodnutie priviesť bábätko na svet. Manžel plakal. Myslím, že vtedy to prijal. Ja som už bola rozhodnutá, že s Jonáškom to bude iné ako s mojou mamou. Že nezomrie sám niekde v nemocnici, ale rozlúčime sa s ním doma a pokoji. A tak to aj bolo,” usmieva sa Veronika. Jonáško prišiel na svet 1. decembra v 37. týždni tehotenstva ako donosené bábätko plánovaným cisárskym rezom. „Jediné, čo som si želala, bolo vidieť Jonáška za každých okolností a môcť ho pokrstiť. Personál bol veľmi láskavý. Naozaj mi Jonáška ukázali, držala som ho v náručí a jedna zo sestričiek ho pokrstila. Až potom ho odniesli do detskej nemocnice, pretože potreboval špeciálnu starostlivosť. Jonáško nemal priechodné črievka a dva dni po narodení ho museli operovať. Do konca života žil potom s vývodom z čreva – so stómiou. Bol to neuveriteľný bojovník,” hovorí Veronika.Jonáškov príchod domov sa skomplikoval, že obaja jeho rodičia dostali kovid. „Mala som strach, že sa domov vôbec nedostaneme a Jonáško zomrie v nemocnici sám. Že sa stane, čoho som sa bála. Museli sme čakať ešte týždeň. Jonáško však vydržal.”
Pri akomkoľvek probléme sa mohli obrátiť na Plamienok Jonáškovi rodičia si prenajali byt v Bratislave, aby mohli byť bližšie Plamienku. Tam Jonáška napokon priviezli. „Z Plamienka chodili ku nám spočiatku každý deň. Všetko nám ukázali, dali nám aj kontakt na stomickú sestru. Naučili sme sa teda robiť aj so stomickým vrecúškom, hoci sa mi to spočiatku zdalo nemožné. Aj to sme zvládli,” usmieva sa Veronika. Potom prišli vianočné sviatky. „Veľmi som chcela, by sme mohli byť pri Jonáškovi všetci spolu. Predchádzajúce Vianoce boli veľmi smutné, lebo maminku síce pustili z nemocnice 23.12., no už bola vážne chorá. Nechcela som si pripustiť, že by Jonáško zomrel pred sviatkami alebo cez ne. Napokon to boli podobné Vianoce, ako rok predtým, pretože sme sviatkovali všetci spolu, no zároveň boli iné. Prišli ku nám všetci z mojej rodiny – moje sestry, otec, sestrin priateľ a mohli sme byť všetci spolu. Sedeli sme na zemi, kdekade, ale mali sme spoločné Vianoce. Mohli sme ich spolu osláviť. Nebála som sa, vedela som, že ak by bol akýkoľvek problém, vždy môžem zavolať lekárom z Plamienka,“ hovorí Veronika.
Odišiel pri svojej obľúbenej uspávanke, v maminom náručí
Jej sestra dokonca spolu s Joachimom zmajstrovala papierové koruny. „Na Troch kráľov sme ich dali chlapcom na hlavy a Jonáško s Joachimkom a manželom boli ako Traja králi,” usmieva sa Veronika pri spomienke. Hoci to spočiatku vyzeralo, že jej svokrovci z Francúzska neprídu, napokon dorazili aj oni. „V pondelok sa Jonáškov stav zhoršil, sadli teda do auta a v utorok ráno dorazili. Celý posledný deň boli s ním. Keď Jonáško v stredu doobeda odchádzal, boli sme pri ňom všetci. Držala som ho v náručí a púšťala som mu uspávanku, ktorú počúval stále. Potichučky pri nej odišiel,“ hovorí Veronika.
Zavri očičká, chlapček maličký, veď už spinkajú tvoje nožičky. Búvaj snívaj krásny sen. Nech môže prísť nový deň… Veronika je dnes šťastná, že sa mohli s Jonáškom spoločne rozlúčiť. „Manžel mu potichučky hovoril – choď, synček, ty si silák, nemusíš sa báť. Nebudeš tam sám, babina ťa tam čaká… Pochovali sme Jonáška vedľa mojej maminky. Možno sa to niekomu zdá smutné, no my sme veľmi radi, že Jonáško bol do poslednej chvíle s nami a nezomrel sám. Bolo to ťažké fyzicky aj psychicky, no Plamienok nám nesmierne pomohol. Jonáško bol pre nás anjel, ktorý nás nakrátko navštívil, aby nám ukázal, ako sa máme ľúbiť. A potom odišiel za mojou mamou.”
Plamienok pomáha už dve desaťročia
Nezisková organizácia Plamienok sa už 20 rokov bezplatne stará o nevyliečiteľne choré deti a smútiace rodiny. Takmer každý deň počas minulého roku vyrážali ich lekári, zdravotné sestry, psychológovia a sociálni pracovníci za 36-timi ťažko, nevyliečiteľne chorými deťmi a ich rodinami. Absolvovali 410 návštev a najazdili neuveriteľných 61 336 kilometrov. Hoci väčšinu roku trávia na cestách, neprekáža im to. Vďaka tomu, že ľudia z Plamienka sú na cestách, môžu byť nevyliečiteľne choré deti doma s rodičmi a súrodencami, nie v nemocnici.