Dejiny architektúry sú aj dejinami stavebných materiálov. Štúdium starých stavebných materiálov nám umožňuje pochopiť, ako ďaleko naša spoločnosť zašla, a ako sa kritériá výberu týchto materiálov v priebehu času menili. Kam sme sa teda v stavebníctve za posledných 100 rokov posunuli?
Ako sa menia stavebné trendy?
Obdobie priemyselnej revolúcie – práve v tomto období nastali v stavebníctve najväčšie zmeny. Železo, para, oceľ a elektrina transformovali stavebnú technológiu, s ktorou prišiel rozmach výškových budov s oceľovou konštrukciou. Obnovený záujem o výškovú výstavbu sa objavil po druhej svetovej vojne, keďže priemysel ťažil z klesajúcich nákladov na energiu. Oceľové konštrukcie so širokým rozpätím však už napredovali v tomto období pomalšie. Tento typ otvorených konštrukcií bez stĺpov sa používal pri budovách, ktoré vyžadovali dobrú viditeľnosť (amfiteátre a štadióny), flexibilitu (výstavné haly a výrobné priestory) alebo v nich boli umiestnené veľké pohyblivé objekty (hangáre).
Keď oceľ nahradil betón
Približne v rovnakom období sa však začal používať aj betón. Ten sa využíval najmä pri konštrukciách veľkých budov alebo na stavby s veľkými (betónovými) kupolami pokrývajúcimi priestory dlhé aj viac ako 400 metrov. Stavba základov a vonkajších stien z betónu sa začala v 20. rokoch 20. storočia. Prvým príkladom je planetárium v Nemecku, ktoré bolo postavené s veľmi tenkým, pologuľovitým plášťom. Rôzne typy betónových plášťov boli tiež prispôsobené na použitie v priemyselných objektoch. Tento typ konštrukcie stal bežným po druhej svetovej vojne a rýchlo sa rozvíjal v 50. rokoch 20. storočia. Vznikol nový architektonický sloh s názvom brutalizmus, ktorého základom je práve betón.
Betón v modernom svete
Železobetón môže byť navrhnutý tak, aby vytváral mimoriadne tvary, ale aj rôzne textúry a farby. Sériovo vyrábaný železobetón a betónové bloky v mnohých rôznych podobách sú kľúčovým materiálom, ktorý sa dnes používa prakticky vo všetkých stavebných projektoch na celom svete, od súkromných domov až po najvyššie veže.
Nevýhodou je, že výroba kľúčovej zložky betónu, cementu, vytvára obrovskú uhlíkovú stopu, ktorá je zdrojom približne 8 % svetových emisií oxidu uhličitého (CO2). Dnes už však technológia pokročila, a tak nové oblasti výskumu zahŕňajú výrobu nízkouhlíkových betónových zmesí, ktoré využívajú odpadové materiály, ako sú recyklované plasty, popol z uhoľných elektrární alebo odpad z vysokých pecí. Z machu a lišajníka tiež vznikol biobetón absorbujúci CO2. Vývoj udržateľnejšieho betónu pokračuje, a tak je sa tento najdôležitejší stavebný materiál na svete naďalej používa v obrovských množstvách – a v dohľadnej budúcnosti sa to asi ani nezmení.