Fotky, ktoré vás vtiahnu do minulosti. Objavte čarovné miesto pod hradom

12.11.2020 12:35
1titulna Slovakphoto, pr clanok, reklama,...

Nie je ateliér ako ateliér. V tom, o ktorom sa dočítate, na vás v momente dýchne kus histórie. Skôr narodení sa v myšlienkach vrátia o niekoľko desaťročí späť. Mladší sa čo to podučia. "Ľudia sa možno zamyslia, ako nám je dnes ľahko žiť. A zaspomínajú si na babičky, deduškov, ktorí hodiny mútili maslo,“ vraví Monika Kabele. Žena, pre ktorú je folklór životným štýlom, pred časom rozbehla zaujímavý projekt s príznačným názvom – Slovakphoto. Vďaka nemu si môžu turisti – domáci i zahraniční – užiť fotografovanie v slovenských ľudových krojoch. S garanciou nevšednej zábavy a záberov pripomínajúcich doby minulé, ktoré bude obdivovať celé okolie.

V minulosti ste pôsobili na pozíciách, na ktorých ste sa zaoberali obchodom či marketingom. Ako ste sa dostali k foteniu na folklórne témy?

Akosi prirodzene. Folklór ma sprevádza celý život. Ako žiačku tretej triedy ma mamina doviedla do Ústredného domu pionierov, dnešného Prezidentského paláca, kde som si mala vybrať krúžok. Hoci som netušila, čo by ma mohlo baviť, vylučovacou metódou mi ostal krúžok ľudových tancov.

A v ňom sa to všetko začalo…

Áno, navštevovala som Detský folklórny súbor Kremienok. Prvých pár mesiacov, možno aj rok, som sa musela veľmi premáhať. Zlom nastal v momente, keď som si v súbore našla kamarátov a kamarátky, s ktorými sa stretávam dodnes. Spoločné tréningy, vystúpenia, sústredenia, stres i radosti, kopec zábavy – môj folklórny život sa začal.

Zostali ste mu verná aj v neskoršom, povedzme tínedžerskom veku?

Samozrejme, šestnásťročná som nastúpila do Vysokoškolského folklórneho súboru Technik, kde som aktívne odtancovala 8 rokov. Vďaka za tieto roky, vďaka za priateľov, ktorých som tam stretla, môžem potvrdiť, že sú na celý život.

Čo folklór a vy v súčasnosti?

Folklórne déjá vu som zažila, keď moja mladšia dcéra nastúpila do Detského folklórneho súboru Prvosienka, kde tancuje doteraz. Môj život sa neustále točí okolo folklórnej komunity. Dnes síce už len z hľadiska sledujem výkony mladých tanečníkov, ale nohy mi dupkajú, oči sa smejú, srdce plesá.

Napriek silnej väzbe na folklór ste sa však v živote najprv vybrali iným smerom…

Po ukončení vysokej školy som sa zamestnala v reklamnej agentúre, neskôr po materskej dovolenke vo vydavateľstve. Hoci ma práca v oboch inštitúciách bavila, stále som mala pocit, že potrebujem robiť niečo, čo robí ľudí šťastnými. Niečo, kde vidím okamžitý výsledok, niečo, čo mi bude dávať zmysel. Rozmýšľala som nad všakovakými podnikateľskými plánmi, ale väčšina tu už bola, alebo som sa jednoducho na niečo nehodila, alebo si netrúfala. A keďže som sa stále motala okolo folklóru a cítila som sa v ňom isto, jedného dňa vznikla myšlienka zážitkového fotografovania v krojoch.

Ako k vzniku projektu prišlo?

Verte či neverte, prisnilo sa mi to. Dodnes mávam sny spojené so súborom, či už v ňom vystupujú priatelia z Techniku alebo „živé“ sny ako vyjdem na pódium a zabudla som choreografiu. Jedného dňa sa mi však sníval sen, že sme fotografovali cudzincov v krojoch. Boli sme v malom ateliéri, obliekali sme ich do krojov, fotografovali a turisti boli z toho nadšení. Zobudila som sa ako obarená, vravím si, my tu takéto fotografovanie nemáme a to je škoda.

A tak sa sen začal meniť na realitu?

Najprv som zahnala myšlienku a išla ako každé bežné ráno do práce. Odvtedy však tento sen vo mne driemal a vychádzal v nepravidelných intervaloch na povrch, aby ma pokúšal. Myšlienka zážitkového fotoateliéru pre turistov bola však stále lákavá. Spomenula som si, ako sme so súborom cestovali po svete a kdekoľvek sme prišli, stretli sme sa s veľkým obdivom – či už pestrofarebných krojov, spevov či impozantných tancov. Publikum bolo vždy úžasné, po vystúpeniach sa s nami diváci fotografovali, radi si pritom sem tam požičali od chlapcov klobúk, aby im ostala spomienka na tanečný večer. Začala som byť čoraz viac presvedčená, že fotografovanie v krojoch má zmysel – na jednej strane prezentuje naše bohaté kultúrne dedičstvo a na druhej strane urobí turistom veľkú radosť a ostane im originálny suvenír zo Slovenska.

Po akom čase ste sa definitívne rozhodli, že prvotnú myšlienku premeníte na projekt?

Po dlhom zvažovaní, ktoré trvalo asi dva roky, som sa rozhodla dať výpoveď v práci a založiť si živnosť. Skúsenosti z oblasti marketingu som mala z reklamnej agentúry, online prostredie som poznala z vydavateľstva, fotografovanie som mala ako hobby, rodina i priatelia ma podporili a všetko ostatné, čo som nevedela, som našla na internete. Tak vznikol projekt zážitkového fotografovania v krojoch – Slovakphoto.sk.

Na internete nájde človek množstvo ponúk na fotenie. V čom je to vaše odlišné od ostatných?

Hlavným rozdielom je zážitok, ktorý je základom fotografovania v Slovakphoto.sk. Ľudia by si mali celé fotografovanie užívať, vrátiť sa o desiatky rokov späť, možno sa niečo nové dozvedia, možno sa len zamyslia, ako nám je dnes ľahko žiť, možno si zaspomínajú na babičky a deduškov, ktorí hodiny mútili maslo… A výsledok v podobe súboru fotografií je len bonus.

V akých priestoroch sa fotografovanie odohráva?

Hľadala som priestory, ktoré by dýchali históriou a podarilo sa mi nájsť ateliér v malebnej uličke starej Bratislavy, priamo pod Bratislavským hradom. V ateliéri nájdete starožitné rekvizity – sedliacke pomôcky, ktoré používali ešte naši predkovia. Na rozdiel od múzeí, kde sa exponátov dotýkať nemôžete, je chytanie rekvizít viac než nutné. Bez nich by nevznikli fotografie s tou správnou atmosférou. Za sprievodu ľudovej muzičky, ktorá posilní ľudovú atmosféru, vyberieme vhodné kroje a zábava sa môže začať. Počas fotografovania vyskúšame rôzne pózy, seriózne i zábavné. Výsledkom sú desiatky fotografií, z ktorých potom s klientom vyberieme zábery, s ktorými je spokojný. Ďalším rozdielom od fotografovania u umeleckého fotografa je fakt, že ja už fotografie dodatočne neupravujem. Klient ich dostáva okamžite v digitálnej podobe. Navyše, vybranú fotografiu na počkanie vytlačím.

Pre koho je určené fotenie so Slovakphoto?

Pôvodný koncept, plynúci z môjho sna, bol zameraný na turistov. Cudzincov, ktorí navštívili Bratislavu, hľadajú zaujímavú atrakciu v Bratislave, túžia zažiť niečo tradičné slovenské a zároveň by si radi odniesli originálny suvenír. Zastávka v ateliéri môže byť jedinečným zážitkom, ktorý môžu ponúkať sprievodcovia Bratislavou pre zahraničných klientov. Zážitkové fotografovanie sa však stalo obľúbeným nielen u zahraničných turistov, ale teší sa obľube aj u Slovákov. Mnohí z nich si túžili obliecť kroj, urobiť spoločnú rodinnú fotografiu v tradičných ľudových odevoch. Niektorí fotografovaním prekvapia svoju polovičku, iní spestria pobyt zahraničnej návšteve. Mala som tu aj deti zo základnej školy, ktoré fotografiami v krojoch v pamiatkovej fotoknihe potešili na konci školského roka triednu pani učiteľku. Vítaný je teda každý, komu je tento projekt sympatický.

Čo by si mal klient so sebou priniesť do vášho ateliéru?

Nič – okrem dobrej nálady. Ale ak by som mohla dať radu, tak ideálne je, keď sa dievčatá a ženy pekne učešú – zviažu vlasy do vrkoča, ak im to aktuálny strih dovolí. Na fotografii tiež lepšie ukáže, keď je žena jemne nalíčená. Chlapi môžu prísť tak, ako sa zobudia.

Aké vtipné momenty ste si užili s klientmi?

Neviem, či je to vtipné, ale v každom prípade je to pre mňa zaujímavé poznanie, ktoré sa nestalo len raz. Príde rodina na fotografovanie, muž na prvý pohľad vyzerá, že bol do akcie dotlačený, ale pre manželku to rád urobí… Fotografovanie končíme tak, že scény nadšene režíruje otec rodiny, a nakoniec mu ešte na želanie porobím pár záberov – aj bez rodiny.

Ako ste sa vlastne dostali k jednotlivým krojom?

Kroje hrajú v koncepte zážitkového fotografovania dôležitú úlohu, preto som si pri ich výbere dala záležať. V ateliéri nájdete pôvodné kroje z vybraných obcí i krojové repliky. Originálne staré kroje som kúpila na internete, to sú tie, ktoré sa zachovali v truhliciach na povalách a nosili ich naši predkovia. Sú z pôvodných materiálov, ručne vyšívané, bohato zdobené, avšak zub času sa na ne podpísal a bolo ich treba bieliť, opraviť či inak vylepšiť, aby sme ich mohli ešte použiť. Musím podotknúť, že práve tie krásne pestrofarebné kroje, ktoré ľudia obdivujú, boli zväčša slávnostné a teda určené na špeciálne príležitosti. Ľudia si ich šetrili na výnimočné chvíle, nosili ich zriedkavo a kroje sa veľmi nekamarátili s vodou. Boli často z materiálov, ktoré pri kontakte s vodou farbili alebo sa úplne rozpadli. Aj z toho dôvodu som potrebovala dať ušiť krojové repliky.

To však zrejme nie je jednoduchý proces…

Ich zhotovenie muselo spĺňať niekoľko zásad. Dôležitou je autentickosť. Odev musel spĺňať typické znaky vybraného regiónu. Ak si chceme zachovať kultúrne dedičstvo, nie je prípustné, aby sa miešali ľudové motívy typické pre Východné Slovensko s tými, ktoré sa používali na Strednom či Západnom Slovensku. Každý región má typické strihy, tvary, použité materiály, výšivky či farebné kombinácie. Samozrejme v rámci každého regiónu sú ešte jednotlivé obce, ktoré sa tiež navzájom líšia prevedením krojov, tancov, spevov.

Aké sú ďalšie špecifiká?

Autentické kroje jednotlivých obcí majú ešte aj pri obliekaní svoje zákonitosti. Je dôležité, ako sa viaže mašľa, zástera či sa prekladá sukňa cez lajblík alebo je to naopak. Práve z tohto dôvodu, aby bolo obliekanie jednoduché a kroje som mohla bezpečne čistiť, boli krojové repliky tou správnou voľbou. Ďalšou podmienkou pre zhotovenie krojovej repliky bolo teda rýchle a hygienické obliekanie. Na mieru ušité ľudové odevy inšpirované krojmi zaručujú tiež konfekčnú variabilitu, čiže sú vhodné pre ženu či muža akejkoľvek konfekčnej veľkosti. Obliekajú sa na civilné oblečenie a vzadu sa podľa potreby uťahujú. Mám krojové šatočky pre bábätká, malé dievčatká či chlapcov až po mužov a ženy akýchkoľvek konfekčných veľkostí. Krojové repliky mi šije šikovná pani krajčírka, na ktorú sa môžem spoľahnúť, okrem iného šije totiž kroje pre folklórne súbory.

Blížia sa Vianoce, pripravujete pre klientov špeciálne fotenie?

Áno, Vianoce na slovenskej dedine boli čarovné a bola by škoda tento moment nezachytiť. Aktuálne už je v ateliéri ozdobený vianočný stromček, pripravené vrece s darčekmi, medovníčky sú napečené. Fotografie potom ľudia môžu použiť ako originálne rodinné vianočné pozdravy – do foto kalendárov alebo foto kníh. Zaujímavý tip na vianočný darček pre mamu, babku či dedka môže byť i darčekový poukaz na zážitkové fotografovanie v krojoch. Poukaz na želanie vyrobím tak, aby bol čo najosobnejší a urobil pod stromčekom obdarovaným radosť.

Ak teda ešte neviete, čo darovať svojim blízkym, dobrým tipom je práve zážitkové fotografovanie v krojoch. Kontakt na Moniku nájdete na stránke Slovakphoto.sk.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku