V personalistike pôsobíte takmer 20 rokov. Prešli ste si rôznymi firmami. Prečo ste si vôbec vybrali, že sa budete venovať tejto oblasti?
Musím priznať, že som sa dosť dlho hľadala. Prvých päť rokov som učila jazyky na strednej škole. Neskôr som ako prekladateľka v nadnárodnej firme organizovala jazykové vzdelávanie. Som dosť altruistický typ, starostlivosť o ľudí ma napĺňa, pustila som sa preto týmto smerom a zistila som, že ho už nechcem opustiť.
Čo vás na tom celé tie roky baví?
Najviac ma baví sledovať, ako sa ľudia, ktorých som naberala do firiem, rozvíjajú a pôsobia na vysokých postoch. Teší ma, že som im pomohla nájsť sa v tom, čo ich baví a napĺňa. To je pre mňa najväčšie zadosťučinenie.
Do mojej agendy spadá hneď niekoľko oblastí. Prvou oblasťou je samotné HR (human resources alebo ľudské zdroje, pozn. red), v rámci ktorého sa venujeme všetkým procesom a náležitostiam, ktoré súvisia so starostlivosťou o našich zamestnancov vrátane ich náboru. Druhou oblasťou je bezpečnosť, čo je širšie poňatá téma, ktorá zahŕňa napríklad aj aktivity v oblasti znižovania stresu. Poslednou z tých oblastí je facility manažment. To predstavuje starostlivosť o autá, mobily a všetko, čo je prideľované našim zamestnancom, a to vrátane priestorov, kde pracujú.
Prichádzajú dnes ľudia na pohovory s inými predstavami a požiadavkami než v minulosti?
Určite áno, i keď treba povedať, že to závisí aj od vekovej kategórie. Kedysi boli ľudia menej nároční na to, čo im firmy poskytovali. V minulosti zamestnancom najviac záležalo na tom, či im vyhovuje daná práca alebo ponúkaný plat. Teraz sa to všetko posúva viac do hodnotovej roviny, a to hlavne u mladých ľudí. Pre nich je naozaj veľmi dôležité nájsť v práci naplnenie a zmysel. Pokiaľ im ho firmy nevedia poskytnúť, tak neprídu.
Počas svojej kariéry ste prešli štyrmi významnými medzinárodnými firmami a dostali ste sa v nich pomerne vysoko na riadiace pozície. Bola vaša kariérna cesta náročná? A ak áno, v čom?
Mám v živote jedno pravidlo, že každú šancu treba využiť. Práve to mi pomohlo v kariére. Ľudia veľakrát zbytočne zahadzujú príležitosti, pretože si povedia, že je to pre nich príliš veľa alebo, naopak, príliš málo. Chopiť sa šance znamená vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Veľakrát vôbec neviete, čo vás čaká. Táto cesta je náročná a človek by na to mal byť pripravený. Nie vždy sa všetko podarí a niekedy treba začať znovu a znovu. Prináša to však ovocie v podobe skúseností, z ktorých viete ťažiť celú ďalšiu kariéru.
Myslíte si, že ženy musia pre rovnaký úspech zabrať viac ako muži?
Je veľmi ťažké porovnávať inú životnú situáciu, ale v mojom prípade to bolo o práci a nie o tom, či som žena alebo muž. Pre ženy je však jednoznačne náročnejšie skĺbiť kariéru s rodinným životom. Sama mám dve deti a v istom momente svojho života som sa musela rozhodnúť, či zostanem tri roky na materskej dovolenke, alebo nájdem riešenie a budem pokračovať v budovaní kariéry. To je z môjho pohľadu pre ženu extrémne náročné rozhodnutie. A pokiaľ nemá vybudované zázemie a okolie, ktoré ju v tom podporí a pomôže jej, je to veľmi ťažké a niekedy až nemožné. V minulosti bolo veľmi málo príležitostí na čiastočné úväzky či projektovú prácu. Teraz sa to začína otvárať a je tých príležitostí viac, čo je skvelé práve pre maminy, ktoré chcú tieto úlohy skĺbiť.
Stretli ste sa už s takzvaným syndrómom podvodníčky? Je to pocit, že nie sme dosť dobré na pozíciu, na ktorú sme sa dostali. Ľudia s týmto syndrómom sa boja, že ich niekto prekukne, že na svoje miesto vlastne nepatria… Zvyčajne ním viac trpia ženy než muži.
Poznala som veľmi veľa žien, ktoré boli na seba nesmierne prísne a náročné. Nehovorím, že muži na seba nároční nie sú – sú, no myslím si, že ženy sú náročnejšie nielen na seba, ale aj na to, akým spôsobom chcú veci realizovať. Stretla som sa aj so ženami, ktoré mi povedali, že ja na to asi nemám, vôbec vlastne neviem, prečo a ako som sa sem dostala. Menej často som to počula od mužov. Myslím si, že v našej kultúre si muži nevedia alebo nechcú priznávať svoje slabé stránky. Ženy si ich priznajú, dokonca sa nimi aj trápia oveľa častejšie ako muži.
Muži majú viac odvahy a predpokladov riskovať, takže si často aj viac veria. Ženy veľakrát neriskujú, lebo cítia záväzok, že musia byť stabilným rodinným elementom. Majú pocit, že si v nejakom štádiu života nemôžu dovoliť ísť na náročný post. Je určite aj veľa mužov, ktorí sa starajú o deti a zvažujú aj tento aspekt, ale u žien je to častejšie. Našťastie sa to teraz, v porovnaní s minulosťou, mení. Celá spoločnosť sa v tomto zmysle nastavuje inak. A myslím si, že to bude viac v rovnováhe.
V top manažmente, hlavne vo veľkých firmách, prevažujú štatisticky najmä muži. Prečo si myslíte, že je to tak?
Tieto pozície si vyžadujú celého človeka a niekedy aj dvoch. V niektorých fázach života je to náročné. Ja sama som prvých desať – pätnásť rokov svojej kariéry nepracovala na top pozíciách práve preto, že som mala v živote iné priority. V Heinekene ale pôsobí celosvetovo relatívne veľa žien, a to aj vo vrcholovom, top manažmente, na manažérskych pozíciách i na pozíciách v pivovare. V rámci Slovenska som v top manažmente sama, v tom strednom je nás viac žien, a to vrátane pozícií v pivovare. Rada by som napríklad spomenula moju kolegyňu, ktorá je práve v pivovare zodpovedná za varenie piva a jeho kvalitu.
Otázkou je, či sú ponúkané pozície v top manažmente a podobných riadiacich funkciách pre ženy atraktívne. Veľa žien vidím v HR, v marketingu, vo finančnom sektore, menej, naopak, v technických oblastiach.
Nakoľko je dôležitá vo firme takáto rôznorodosť?
Myslím si, že rôznorodosť je jediná cesta, ktorá môže firmu doviesť k úspechu. Veľa firiem si to uvedomuje, Heineken nevynímajúc. Rôznorodý tím prichádza s inými pohľadmi. V Heinekene považujeme inklúziu a diverzitu za absolútny kľúč k budúcim úspechom.
Vzdelávaniu sa v nejakej podobe venujete celú svoju kariéru. Prečo považujete priebežné vzdelávanie za dôležité a ako to vyzerá v Heinekene?
Som presvedčená o tom, že človek sa učí celý život, a to jediné ho posúva ďalej. Svet sa vyvíja, a keď s ním človek chce držať krok, mal by sa vyvíjať spolu s ním. Rozvoj ľudí je jedna z najdôležitejších vecí, ktorej sa v Heinekene v rámci HR venujeme. Okrem technickej časti a rozvoja manažérskych zručností sa v ostatnom období venujeme predovšetkým riadeniu zmeny, tzv. change manažmentu. Učíme sa, ako o zmenách rozmýšľať a akým spôsobom ich prijímať, aby ich človek dokázal zvládnuť.
Pracujete vo firme, ktorá vyrába najmä pivo a pivné produkty. Považujete sa aj vy za pivárku alebo preferujete skôr iné nápoje?
Musím priznať, že nie som príklad vášnivej pivárky. Pivo si však veľmi rada vychutnám v lete, keď je teplo a dúšok našej studenej 73-ky vždy dobre padne. Mám veľmi rada aj iné nápoje, ako je cider, ktorý na Slovensku nemá takú tradíciu a pije sa relatívne málo.
Máte pri svojom vyťažení vôbec voľný čas?
Zodpovedná top manažérka je tá, ktorá má aj voľný čas. Niekedy potrebujem dobiť batérie a pokiaľ by som voľný čas nemala, nedokážem si oddýchnuť. Je to nevyhnutnosť.
Ako využívate svoj voľný čas?
Všetok svoj voľný čas venujem svojej rodine a mám veľmi rada prírodu, kam aj veľmi často chodievam. Bývam na dedine a hory mám rovno za domom. Mám veľkú okrasnú záhradu, ktorej sa venujem. Tiež rada relaxujem pri ručných prácach, čo by možno mnohí, ktorí ma poznajú, o mne vôbec nepovedali. Háčkujem rôzne veci, venujem sa aj dekupáži, teda servítkovej technike. Keď človek niečo vytvorí, je to príjemná forma rozptýlenia.