Dokazuje to aj aktuálna výstava v druhom najväčšom meste Slovenska. Má názov NAČERADSKÝ: LEGENDA PRICHÁDZA DO KOŠÍC a nezadržateľne sa chýli ku koncu.
Ponoriť sa do fascinujúceho sveta expresívnej tvorby umelca-rebela majú návštevníci možnosť už len do 11. mája. Česko-slovenská dvojica kurátorov Petr Mach a Jakub Prokeš odhaľujú tajomstvá jedinečnej výstavy v historickej budove Východoslovenského múzea v Košiciach a zároveň pozývajú na komentované prehliadky v stredu 30. apríla.
Dielo Jiřího Načeradského má na Slovensku silný ohlas, vrátane kontroverzného predčasného ukončenia výstavy v Piešťanoch v roku 2018 a triumfu v Bratislave v roku 2023. Čím si to vysvetľujete? Aký je váš pohľad na reakcie, ktoré Načeradský vyvoláva?
Prokeš: Nazdávam sa, že to len potvrdzuje Načeradského silu a relevantnosť. Jeho umenie nie je pre každého a niekedy môže pôsobiť provokatívne. Lenže práve táto schopnosť vyvolať diskusiu a emócie je dôležitá. Napokon, aj v Piešťanoch mala výstava mimoriadny úspech – kým nevymenili riaditeľku galérie.
Tej novej údajne prekážali nahé figúry mužov a žien na obrazoch, a tak niektoré diela dala zvesiť. Urobila to však bez súhlasu ich majiteľa a autora výstavy, rešpektovaného a doma i v cudzine oceňovaného zberateľa umenia a známeho publicistu Ivana Melicherčíka. Bola to neúcta a škandál, nekompetentnosť a hlúposť. Výstava bola špičková. Navyše, jej tvorca pripravil desiatky výstav, je autorom 20 výpravných kníh o umení a umení zbierať umenie, napísal množstvo katalógov, stovky novinových článkov…
Piešťany, profilujúce sa ako slávne kúpeľné mesto, jedna z brán Slovenska do sveta, mali vtedy príležitosť vystavovať umelca, ktorého diela má vo svojich zbierkach napríklad aj jedno z najchýrnejších múzeí umenia na svete Centre Pompidou v Paríži. Namiesto toho však utŕžili hanbu.
Naopak, o päť rokov neskôr sa sila a krása Načeradského umenia potvrdila, keď jeho výstavu v Galérii Francúzskeho inštitútu v centre Bratislavy pripravili tri krajiny, záštitu nad ňou mali dvaja veľvyslanci, český a francúzsky, a otvoril ju Milan Kňažko. Médiá vtedy písali o výstave ako o jednom z vrcholov kultúrnej sezóny v hlavom meste; výstavu predlžovali a vyšla o nej aj výpravná trojjazyčná 240-stranová monografia s názvom Načeradský v Bratislave prijatá do súťaže Najkrajšia kniha Slovenska. Oba tieto príklady, mohli by sme povedať extrémne, ukazujú, že kvalitné umenie dokáže rezonovať rôznymi spôsobmi.
Mach: Súhlasím. Načeradský nebol nikdy neutrálny, práve naopak. Bol to živel a mal aj svojich démonov. Rovnako jeho umenie nie je určené na pasívnu konzumáciu. Načeradský vždy chcel, aby sa divák zamyslel nad svetom okolo seba. Ak to občas vyvolá negatívne reakcie, je to lepšie, ako keby ľudí nechal ľahostajnými. Mňa však fascinuje aj iná vec. A síce popularita a zázemie aké tu na Slovensku má Načeradský. Veď výstava v Košiciach je už jubilejná – 10. samostatná autorská výstava. Vždy ma atmosféra a žičlivosť u vás nesmierne milo prekvapí a rád upozorňujem na tento fakt v Čechách.
Načeradský totiž patrí medzi najvýznamnejších českých maliarov-figuralistov druhej polovice 20. a začiatku 21. storočia, podobne ako Jiří Sopko či Michael Rittstein, ale tým, že už nežije, ťažšie sa mu dostáva na pozíciu, akú by si zaslúžil. Keďže za normalizácie Načeradského oficiálne miesta ignorovali, nemohol slobodne ani vystavovať, ani predávať, na dlhý čas zmizol z očí.
V posledných rokoch sa to dramaticky zlepšuje, napríklad posledné tri roky je Načeradský v Českej republike najpredávanejším autorom podľa počtu diel a jeho olejomaľby i kresby na papieri prekonávajú jeden autorský aukčný rekord za druhým, ale jeho vnímanie stále nie je dostatočné. Dôkazom je aj to, že na najvyššiu poctu, akou by nepochybne bola retrospektíva v Národnej galérii v Prahe, neustále čaká.
Foto: TASR – FRANTIŠEK IVÁN
Čo majú diváci možnosť vidieť na výstave v Košiciach? Na ktoré diela by ste upozornili?
Mach: Dovolil by som si vyzdvihnúť konvolút prác na papieri zo šesťdesiatych rokov ako celok. Pre výstavu sa totiž podarilo zostaviť bohatú prierezovú kolekciu, ktorá presvedčivo mapuje autorov prudký vývoj v období jeho umeleckého zrenia, keď spoluutváral dejiny československého umenia v spoločensky uvoľnenej atmosfére po dobe kultúrneho temna v päťdesiatych rokoch.
Treba zdôrazniť, že táto kolekcia je zostavená výhradne zo slovenských súkromných zbierok a bežne sa nevystavuje. Bola by preto veľká škoda, keby sa nám ju nepodarilo predstaviť aj v budúcnosti v ďalších mestách. Majitelia diel sú k zápožičkám na výstavy naklonení a to treba využiť.
Ako budú vyzerať komentované prehliadky v stredu 30. apríla?
Prokeš: Na prehliadkach sa ponoríme do sveta Načeradského umenia nabitého emóciami a pulzujúcimi farbami, priblížime jeho inšpirujúci životný príbeh, ale najmä predstavíme vyše 60 vystavených diel, z nich desať môže verejnosť obdivovať vôbec po prvý raz, keďže majú výstavnú premiéru.
Nebudeme hovoriť len o samotných obrazoch, ale aj o okolnostiach ich vzniku, o symbolike, súvislostiach. Máme pripravených aj viacero atraktívnych prekvapení. Všetkých srdečne pozývame do historickej budovy Východoslovenského múzea v Košiciach už na budúcu stredu. Začíname o 17.00. Komentovaná prehliadka je skvelá príležitosť zažiť Načeradského diela na vlastnej koži a položiť tvorcom výstavy akékoľvek otázky.
Načeradský je bezpochyby výrazná osobnosť českého umenia. Čím si podľa vás získal takýto status a čo je na jeho tvorbe najviac príťažlivé?
Mach: Po určitom vyčerpaní abstrakcie sa v šesťdesiatych rokoch vrátila pozornosť západného umenia k figúre, keď nástup pop artu a novej figurácie priniesli impulzy, z ktorých umenie ťaží dodnes. A práve Jiří Načeradský priniesol do československého umenia najvýraznejšie diela tohto druhu. Prirodzene sa takto zaradil do svetového prúdu, čo bolo neskôr potvrdené zaradením jeho obrazov do bilančných prehliadok v Európe aj v USA.
Umelci ďalších generácií sa k jeho dielu hlásili ako k inspiračnému vzoru, čo po Novembri 1989 logicky vyústilo do jeho pedagogického pôsobenia na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Mnoho úspešných absolventov jeho ateliéru odkaz svojho profesora propaguje a púta k jeho dielu ďalšej generácie.
Prokeš: Pre mňa jeho príťažlivosť spočíva aj v autenticite a odvahe ísť proti prúdu. Nebál sa provokovať, klásť nepríjemné otázky a reflektovať spoločenské absurdity. Jeho umenie nie je len o estetike, ale aj o intelektuálnom dialógu s divákom.
Foto: PETER KORČEK, ČESKÉ CENTRUM BRATISLAVA
Myslíte si, že táto schopnosť vyvolávať diskusiu je neoddeliteľnou súčasťou Načeradského umenia? Aký bol vlastne jeho vzťah k divákovi?
Mach: Načeradský bol veľkým milovníkom života, nadaným rečníkom, ale aj ironickým provokatérom na samej hranici predstaviteľného. Rád testoval spoločnosť svojimi názormi, práve tak návštevníkov výstav zobrazovaním vzťahu medzi mužom a ženou bez akýchkoľvek kompromisov a autocenzúry. Pravdu a osobnú statočnosť vyžadoval v osobnom živote, rovnaký prístup sa odráža v jeho tvorbe.
Popri mimoriadnom výtvarnom talente považujem práve tento prístup za jeden z hlavných dôvodov, prečo mnohé jeho diela staršie ako 60 rokov sú dodnes živé a pútajú pozornosť aj mladých návštevníkov. Načeradský k svojim výstavám opakovane podával komentár: „Haňte si ma, chváľte si ma, robil som, čo som mohol, lepšie to neviem“.
Prokeš: Ja som profesora Načeradského, žiaľ, nemal možnosť spoznať osobne, preto neviem odpovedať ako premýšľal o divákovi. Sám však ako divák vnímam jeho dielo ako nesmierne podnetné a novátorské. Ako také kultúrne cunami – Načeradský opakovane a neúnavne, v mohutných vlnách, prichádzal ustavične s niečím novým a nečakaným. Najslávnejší sú jeho bežci a futbalisti, ktorých maľoval v 60. rokoch 20. storočia podľa fotografií z novín a časopisov, ale predtým sa inšpiroval aj dielami umelcov ako boli Picasso, Klee, Kandinski Chagall či Appel a nebál sa to priznať aj v názvoch diel, čo vtedy nebolo bežné.
Radí sa tak medzi prvých postmodernistov u nás. Neskôr maľoval stroje a ich fragmenty; potom monumentálne akty silných mužov; postupne zase prišiel so zobrazením ženy ako krvilačnej modlivky, ktorá po párení samčekovi odhryzne hlavu a zožerie ho; na konci života sa znovu vrátil k vzťahu muža a ženy. Stále otváral nové smery v umení, konkrétne v zobrazovaní ľudskej figúry.
Čo vás osobne na Načeradskom najviac fascinuje? Aký máte kľúč k jeho svetu?
Mach: Samozrejme ma fascinuje autorova neústupnosť, keď aj napriek mnohým spoločenským obmedzeniam a zákazom verejnej prezentácie jeho diela nepoľavil v osobitej tvorbe bez kompromisov a bol tak jedným z nemnohých umelcov, ktorí preniesli kontinuitu slobodného československého umenia európskej úrovne cez močiar štátom riadenej normalizácie. Tento morálny aspekt jeho života a diela treba stále pripomínať, na čo sú vhodne práve také príležitosti, ako je rozsiahla výstava jeho tvorby prebiehajúca v Košiciach.
Prokeš: Energia, odvaha, suverenita. Veľkorysé a sebavedomé ťahy na plátne i papieri, a je pritom jedno či kreslí mäkkou ceruzkou, mastným pastelom, maľuje širokým štetcom alebo nanáša pastóznu farbu v hrubých vrstvách na plátno priamo z tuby. Viacero známych a úspešných slovenských výtvarníkov, ktorí prišli na jeho výstavy, oceňovalo aj cit pre miešanie, výber a kombináciu farieb.
Mňa však oslovuje nielen technika, ale aj motívy a schopnosť spájať na jednej ploche zdanlivo protichodné elementy do silného a harmonického celku. Zavše sa niekomu ten-ktorý obraz môže zdať drsný, ale pri dlhšom vzťahu s ním, môžeme povedať dôkladnejšom pozorovaní a hlbšom skúmaní, zistíme, že z neho cítiť zraniteľnosť, nehu a melanchóliu. Alebo iróniu, humor, nadhľad, skratku k prekvapivej pointe, ktorá vedie k hlbšiemu pochopeniu diela. Tento Načeradského prístup k zobrazovaniu reality a jeho schopnosť pretaviť osobné prežívanie do univerzálnych výpovedí je nekonvenčná a obdivuhodná.
Môžete byť konkrétnejší?
Prokeš: Vzťah muža a ženy nie je vždy len idylka. Život – to predsa nie je len porozumenie, neha a láska, ale aj nedorozumenie, zvady a hádky, odcudzenie, samota, sklamanie. Prežívanie a vnímanie toho, čo si myslí jeden partner a cíti druhý, sa môže celkom líšiť. Ani hranice nebývajú jednoznačné, navyše sú veľmi krehké. A pretože Načeradský nebol umelec, ktorý by sa snažil za každú cenu páčiť, a jeho cieľom bolo skôr podnietiť diváka k zamysleniu a k vlastnej interpretácii, maľoval inak.
Pri predcházajúcej výstave o ňom napríklad vyšiel článok s titulkom: Piešťany ho zakázali, v Bratislave triumfuje. Legendárny český maliar ukazoval život v plnej nahote. V tejto nahote života, otvorenosti, konfrontačnom charaktere a azda až surovej pravdivosti jeho diel sa ukrýva aj jeho najväčšia sila.
NAČERADSKÝ: LEGENDA PRICHÁDZA DO KOŠÍC Diela zo súkromných slovenských zbierok. Jubilejná — 10. samostatná výstava na Slovensku 27. 2. — 11. 5. 2025 Historická budova Východoslovenského múzea v Košiciach NÁM. MARATÓNU MIERU 2
Výstava sa koná pod záštitou veľvyslanca Českej republiky v SR Rudolfa Jindráka
Kurátori: Petr Mach (CZ) a Jakub Prokeš (SK)
Spoluorganizátori výstavy: Košický samosprávny kraj, České centrum Bratislava, Český spolek v Košicích.
Partneri: Roman Fecik Gallery, Víno Ostrožovič a súkromní zberatelia. Mediálny partner: Pravda.
Jiří Načeradský (1939–2014)
• Narodil sa 9. 9. 1939 v Sedlci v Benešovskom okrese vo vtedajšom Československu.
• V rokoch 1957 – 1963 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u prof. Vlastimila Radu.
• Od augusta 1968 do decembra 1969 žil v mestách Caen a Paríž vo Francúzsku.
• V roku 1970 získal trojmesačné štipendium v Paríži, odkiaľ sa snažil zaistiť aj príchod manželky a novonarodenej dcéry s úmyslom emigrovať z Československa. Nepodarilo sa mu to však, a tak sa vrátil.
• Za normalizácie ho oficiálne miesta socialistického režimu ignorovali, nemohol vystavovať, živil sa reštaurovaním fasád historických budov.
• V roku 1978 kúpila parížska galéria moderného umenia Centre national d'art et de culture Georges Pompidou (CGP) sedem jeho kresieb do svojich zbierok, dvakrát ich vystavovala.
• Od roku 1987 bol členom voľného zoskupenia 12/15 Pozdě, ale přece.
• Po roku 1989 bol vedúcim Ateliéru figurálnej a monumentálnej maľby na Akadémii výtvarných umení v Prahe a na Fakulte výtvarného umenia VUT v Brne. Medzi jeho študentov patrili napr. M. Bercea, L. Typlt, Z. Sedlecký, J. Bolf či J. Kasalová.
• V roku 1991 ho vymenovali za profesora.
• Svojimi dielami je zastúpený v Centre Pompidou v Paríži, okrem toho napríklad v múzeách a zbierkach Národní galerie, Praha, Galerie hl. města Prahy, vo väčšine regionálnych galérií v Českej republike, v galériách Muzeum Kampa, Galerie Zlatá husa, Galerie Telegraph Olomouc; na Slovensku v Danubiana Meulensteen Art Museum a Roman Fecik Gallery v Bratislave, najnovšie aj vo Východoslovenskom múzeu Košice a vo viacerých významných súkromných zbierkach v Českej republike, na Slovensku, ale aj vo Francúzsku, Nemecku, Spojených štátoch a ďalších krajinách.
• Zomrel náhle 16. 4. 2014 v Prahe, iba dva mesiace pred svojou najväčšou výstavou na Slovensku v Danubiane. Výstava zo Zbierky Ivana Melicherčíka sa tak nečakane stala Načeradského prvou retrospektívou in memoriam.
• Výstava vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach je jeho jubilejnou – 10. samostatnou autorskou výstavou na Slovensku. Má názov NAČERADSKÝ: LEGENDA PRICHÁDZA DO KOŠÍC a nadväzuje na mimoriadne úspešnú výstavu NAČERADSKÝ V BRATISLAVE, s podtitulom Ženy • Venuše • Modlivky (29. 6. – 9. 10. 2023), ktorú viaceré médiá a odborníci označili za jeden z vrcholov vtedajšej kultúrnej sezóny v hlavnom meste. O výstave vyšla aj rovnomenná trojjazyčná 240-stranová monografia (Jakub Prokeš, Institut français de Slovaquie / FO ART, 2023).
