Susedia

Dej filmu sa odohráva v malej sýrskej dedine na hranici s Tureckom na začiatku 80. rokov. Je to priateľské miesto s dedinskou komunitou, ktorá spolu dobre vychádza, uprostred nehostinného prostredia s množstvom piesku a horúceho slnka. Pre šesťročného Sera, živého, zábavného a drzého chlapca, ktorý sníva o televízii a kreslených filmoch, sa začína prvý školský rok. Do dediny prišiel nový učiteľ, ktorý má len jedno poslanie: vnútiť triede poslušnosť a urobiť z kurdských detí upätých panarabských socialistov. Kurdčina je zakázaná, arabčina je jediná povolená reč a deťom je brutálne ordinovaná nenávisť k židovskému náboženstvu. Sero má ale v hlave zmätok, pretože jeho dlhoročnými susedmi sú členovia jednej láskavej židovskej rodiny. Rovnako nerozumie ničomu z vyučovania, pretože sa musí najprv naučiť arabský jazyk. Detstvo malého Sera, v ktorom sa nachádzajú rôzne pozitívne a negatívne momenty, podáva režisér divákovi aj s humorom, hoci život malého hrdinu plynie medzi diktatúrou a temnou drámou. Koľko priateľstva, lásky a solidarity je možné získať v časoch represií a despotizmu?

Príbeh filmu Susedia vznikol oveľa neskôr ako som študoval v Československu. Počas môjho štúdia som napísal nejaké scény, ale scenár samotný som písal po skončení školy, pred asi tridsiatimi rokmi. Neustále som ho obnovoval, inovoval, stále som mal so sebou ako súčasť môjho života. Podľa toho ako sa vyvíjala situácia na blízkom východe, v Kurdistane, a tak ako som sa aj ja ako človek pochádzajúci z Kurdistanu a žijúci vo Švajčiarsku vyvíjal, som upravoval scenár. Film som chcel nakrútiť v Kurdistane v Sýrii, ale bohužiaľ, počas dikatúry Háfiza al-Asada, otca dnešného prezidenta to nebolo možné. Pred pár rokmi Kurdi v Kurdistane v Sýrii ovládali svoju zem s pomocou koaličných síl a vtedy som pochopil, že dozrel čas aby som ten film zrealizoval. V momente keď som dal produkciu dokopy, americký prezident Donald Trump stiahol časť amerických vojsk z Kurdistanu a turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan s pomocou teroristických organizácií začal bojovať proti Kurdom, obsadili časť sýrskeho Kurdistanu a pre mňa sa stalo nemožným nakrútiť film v sýrskom Kurdistane. Film je zo šesťdesiatich percent autobiografický. Je silno inšpirovaný mojím detstvom, miestom kde som sa narodil, kde som žil ako malý chlapec. Keď som ako malý chlapec rozprával po kurdsky, tak ma v rámci režimu, ktorý zaviedla nacionalisticko-socialistická strana Baath (strana Arabská socialistická strana Obrody), mučili. Filmom chcem v prvom rade upozorniť diváka na to, že kurdský národ má nárok na sebaurčenie, má právo na štát, ako ostatné národy sveta. Kurdský národ v posledných rokoch obetoval 13.000 mladých ľudí v bojoch proti ISIS. Poďakovaním za túto obetu by mohol byť solidárny krok sveta, ktorý by sa zhodol a vyslal odkaz, že aj Kurdi majú nárok na sebaurčenie.

Za svoj film Tam, kde Boh spí ste boli v Sýrii zatknutý a napokon ste ušli. Ako Vašu tvorbu ovplyvnila skutočnosť, že Vy sami ste utečencom zo Sýrie?

Keď som prišiel ako Kurd do Československa študovať réžiu, tak som pochopil, že táto cesta nebude ľahká. Pochopil som, že môj pôvod, môj jazyk, moja kultúra je zakázaná. Predtým som študoval právo a históriu v Sýrii, ale vedel som, že nebudem so svojím poznaním slúžiť režimu Baath, ktorý svoju ideológiu národného socializmu zobral z nacistického Nemecka. Už v Sýrii som sa rozhodol, že chcem robiť niečo pre Kurdov, nie z nacionalistického ale ľudského hľadiska. Umenie sa dotýka ľudských sŕdc, emócií. Na začiatku 90. rokov som sa vrátil domov a dúfal som, že budem robiť filmy v Kurdistane. Nikdy som neplánoval robiť filmy v Európe. Nakrútil som apolitický film Tam, kde Boh spí. Film ukázal svet v jeho nahote, tak ako je. Problémom pre režim bolo, že film rozprával o národe, ktorý podľa tohto režimu neexistoval. Rozprával o kultúre, ktorá podľa režimu neexistovala. Ja som vedel, že moja práca, práca slobodného človeka, bude v rozpore s režimom národno-socialistického charakteru, s názormi diktátorského režimu. Ja osobne som rád, že moja práca sa nepáči diktátorským režimom, že som bol za ňu prenasledovaný, pretože moja tvorba je pre slobodných ľudí. Musel som na základe týchto skutočností odísť zo Sýrie. Dostal som možnosť prísť do Švajčiarska, ale samozrejme nikto ma tu nečakal ako režiséra. Prešiel som si celým procesom ako utečenec. Musel som veľmi tvrdo pracovať na tom, aby mi bolo umožnené nakrúcať filmy vo Švajčiarsku. A tým, že nakrúcam filmy ako sú Susedia, som vyhral nad diktátorským režimom, diktátorom Sýrie, pretože stále dokážem poukazovať na špinavosť a brutalitu režimu bez cenzúry, bez štátnej bezpečnosti, slobodne. Status utečenca preto podľa mňa má v sebe aj slobodu, aj napriek všetkým ťažkostiam.

V rozhovore pre Variety ste uviedli, že ako malého chlapca Vás školstvo vychovávalo k tomu, ako byť otrokom. Podobné to má aj hlavný hrdina filmu susedia Sero. Sú to Vaše spomienky na výučbu?

Pre nás bola škola väzenie. Mali sme dva svety. Svet nášho domu, ktorý nám ponúkal pravdu a lásku a svet v škole, ktorý bol budovaný na nenávisti a nespravodlivosti. Chápali sme, že nás učitelia vychovávajú, aby sme nenávideli. Pestovali v našich dušiach nenávisť voči všetkému peknému, farebnému. Chceli nás strčiť do tmavého tunela otroctva, naučiť nás, ako byť sluhom diktátora. Našťastie sme mali dobrých rodičov, ktorí nás chránili a vždy ako sme sa vrátili zo školy, nás vrátili naspäť do sveta dobra, krásy a farieb.

Film sa nakrúcal na autentických kurdských lokáciách a využíva aj dialekt, ktorý sa v danom čase (80 roky 20. storočia) na tomto území používal. Prečo to pre Vás bolo dôležité?

Film rozpráva príbeh rodiny, ktorá je v utečeneckom tábore. Ako spoznávame ich osud, tak sa vraciame v čase späť, aby sme zistili, čo bolo príčinou toho, že rodina sa ocitla tam kde je. Dôležité pre mňa bolo nakrútiť film o Kurdoch. Ja patrím ku kurdskému národu. Poznám ich bolesť a chcel som priniesť príbeh o tom, ako sú Kurdi nespravodlivo potláčaní a trpia v režimoch, v ktorých žijú. Chcel som príbeh rozprávať tam, kde sa dial a deje až do dnešných čias.

Takéto nastavenie a nakrúcanie je veľmi vysoko nastavenou latkou pre realizáciu filmu. Aké bolo nakrúcanie?

Dúfal som, že sa mi podarí film nakrútiť v sýrskom Kurdistane, v autentickej dedine. Ale vzhľadom na to, že turecký prezident začal proti Kurdom bojovať na tomto území, nebolo možné využiť autentickú lokáciu. Dedinu sme museli vybudovať na inom mieste a prioritne zabezpečiť bezpečnosť štábu pri nakrúcaní. V medzinárodnom štábe boli ľudia z Európy, USA i Brazílie. Vďaka profesionalite štábu sme dokázali absolútne zreprodukovať ako miesta príbehu tak aj kostýmy či masky.

Film Susedia je veľmi bohatý na témy a je možné v ňom rozpoznať aj paralely so súčasnou dobou – témy ako vojna, nenávisť, propaganda, komunita. V čom môže byť podľa Vás film blízky pre Slovákov?

Slovenským divákom môže byť film blízky na rôznych úrovniach. Jednak slovenskí diváci zažili dlhodobú okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy. Taktiež mnohí zažili režim, ktorý im zakazoval myslieť, obmedzoval ich slobodu a šíril propagandu. Socializmus v Československu nebol tak intenzívne brutálny ako v Sýrii, ale pocit obmedzenia slobody je možné stotožniť s tým, čo prežívali a prežívajú Kurdi, keď nemôžu slobodne hovoriť, napísať knižku alebo nakrútiť film. Dnes žijeme vo svete, kde sa náboženstvá aj kultúry miešajú a príbeh o susedoch, ktorí si jeden druhého vážia a rešpektujú sa vo svojich odlišnostiach, je veľmi potrebný. Témy ako láska, nenávisť, solidarita a susedstvo sú všeobecné a nadčasové a verím, že si získajú diváka aj na Slovensku, tak ako aj vo Švajčiarsku či v Škandinávii.