Vinársko-ovocinárska škola v čase presídlenia z Bratislavy do Modry

V roku 2022 si pripomíname 100. výročie presídlenia Strednej odbornej školy vinársko-ovocinárskej z Bratislavy do Modry, kde sídli dodnes. Stredná odborná škola vinársko-ovocinárska si pripomína toto výročie a prostredníctvom PhDr. Michala Duchoňa PhD., porozpráva o okolnostiach, ktoré predchádzali vzniku školy a ako vyzerala výučba v jej prvorepublikových začiatkoch.

30.09.2022 00:00
sosvo, pr nepouzivat
Štátna škola vinárska na pohľadnici - začiatok 20. rokov 20. storočia

Vznik špecializovaného vinárskeho školstva v našom regióne súvisel s jednou z najväčších katastrof vinohradníctva v druhej polovici 19. storočia. Zrýchlenie prepravy medzi Amerikou a Európou parníkmi po roku 1850 a využívanie železnice umožnilo nielen rýchly prenos tovarov, ale aj nepôvodných chorôb. Nechránené európske vinice sa stali obeťou chorôb, akou bola múčnatka (oidium) a predovšetkým fyloxéra. Tá začala svoje „skazonosné vinobranie“ v bohatých francúzskych viniciach v 60. rokoch 19. storočia. Na prelome 70. a 80. rokov 19. storočia sa objavila aj v Uhorsku.

Vinohradníci sa pustili do márneho boja. Spočiatku likvidovali len vyschnuté kríky, postupne bolo potrebné siahnuť po výdobytkoch vtedajšej vedy. Vinič sa vydymoval sírouhlíkom až ku koreňom rastliny. Bola to nebezpečná procedúra, vyšší objem chemikálie mohol poškodiť a zahubiť rastlinu, no spôsobiť aj problémy pracovníkom, ktorí túto injektáž robili.

Omnoho účinnejšie sa zdalo byť štiepenie európskych odrôd viniča na americký vinič odrody Riparia portalis, ktorý bol voči fyloxére odolný. Zachránili sa síce európske vinice, aj sa zvýšila úrodnosť, ale zároveň zrejme bola ovplyvnená chuť vína, ktorá sa stala ľahšou. To si všimli už súčasníci, aj preto sa tomuto postupu pestovatelia niektorých tradičných odrôd výrazne bránili. Dnes tak už, až na pár výnimiek, nepoznáme aká bola pôvodná chuť vín pred fyloxérovou katastrofou. Zvýšený dovoz amerických pníkov rozšíril po Európe ďalšiu chorobu viniča – peronospóru. Na ňu sa podarilo veľmi rýchlo nájsť odpoveď v používaní postreku síranu meďnatého, povestnej modrej skalice.

Nové sídlo školy v Modre
sosvo, pr nepouzivat Nové sídlo školy v Modre

Všetky tieto moderné metódy sa sledovali aj v Uhorsku, pretože od vinohradníckej produkcie ekonomicky záviselo veľké množstvo obyvateľstva vo viacerých regiónoch krajiny. V malokarpatskej oblasti začali v 70. rokoch 19. storočia vznikať vinohradnícke spolky, ktoré svojim členom zabezpečovali osvetu a sprostredkovali aj nákup amerických podpníkov. Veľmi rýchlo sa však prešlo od osvety priamo k výchove odborníkov. Bol to práve Bratislavský vinohradnícky spolok, ktorý založil v roku 1884 v chotárnej časti Bratislavy „Vierziger“ vinohradnícko-záhradnícku školu (Oficiálny názov bol Uhorská kráľovská vinárska a záhradnícka odborná škola – Magyar királyi szőlészeti és kertészeti szakiskola). Zabezpečil pre ňu pozemok a budovy, štát prispieval na platy učiteľom. V roku 1902 prevzal štát školu do svojej starostlivosti. Bola premiestnená do nového areálu v blízkosti dnešnej hlavnej železničnej stanice, kde boli vybudované tri moderné pavilónové budovy (architektom bol Gyula Pártos, okrem iného autor budovy hlavnej pošty na Nám. SNP). V strednom pavilóne sa nachádzali učebne, lisovňa, pivnice a byt riaditeľa. V druhej budove boli byty učiteľov, vincúra, školníka a izba pre robotníkov. V tretej budove sa nachádzal druhý byt učiteľa, spálne, byt pre kuchárku a slúžku, jedáleň, nemocničná izba (pre študentov) a dielňa. Na pozemku školy sa nachádzal dvojhektárový vinohrad, okolo budov bol park a ovocný sad. Areál školy existuje dodnes, sídli v ňom Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky a nachádza sa na Matuškovej ulici. Škola mala od mesta Bratislavy prenajaté vinice, na ktorých bol vybudovaný tzv. štátny americký vinohrad. Dodávaním révy naštepenej na americký podpník aktívne prispievala k obnove poškodených viníc.

Zmeny, ktoré priniesla fyloxéra a iné choroby, boli ďalekosiahle. Ovplyvnili viaceré zaužívané agrotechnické postupy. Pri novej výsadbe sa dodržiavala vzdialenosť 90 až 100 cm medzi jednotlivými pňami, čo malo zabrániť prenosu fyloxéry. Pretože po roku 1894 sa stala peronospóra trvalou hrozbou vinohradníctva, postrek roztokom modrej skalice sa robil už pravidelne. Pri práci sa začali používať dovtedy nepoznané nástroje, ako napríklad vinohradnícke nožnice, piestové striekačky na chemické postreky či na aplikáciu sírouhlíka, mlynčeky na hrozno, či mechanické lisy. V pivniciach sa objavili prvé betónové tanky na vykvasenie muštu. Zaviedlo sa meranie cukru v mušte, čo bola novinka typická pre koniec 19. storočia. Vinárska škola pri vyučovaní odporúčala neskorší zber hrozna, v malokarpatskej oblasti bolo preto na prelome 19. a 20. storočia typické oberať po 10. októbri. Hrozno malo priemernú hladinu cukru v mušte okolo 18–20 % klosterneuburgskej mierky.

Po skončení prvej svetovej vojny a pripojení Bratislavy k Československej republike škola na krátko prerušila svoju činnosť. Pod novým názvom Štátna škola vinársko-ovocinárska bola otvorená 20. októbra 1919 za prítomnosti agrárneho politika Dr. Pavla Blahu, ktorý mal na starosť poľnohospodárstvo na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska (vládny úrad na Slovensku). Pôvodní učitelia v škole svoje miesta opustili z dôvodu odchodu do Maďarska, resp. do penzie. Personál školy bol doplnený novými učiteľmi z českého prostredia. Novým riaditeľom školy sa stal Albín Arnold, odborný učiteľ Zemskej hospodárskej akadémie v českom Tábore. Do školy nastúpilo 29 žiakov. Deň pred oficiálnym začatím vyučovania sa v škole konala „gardenparty“ pre významných hostí vtedajšieho politického a vojenského života. Zúčastnil sa jej minister poľnohospodárstva Karel Prášek, ďalej Dr. Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, vojenský veliteľ na Slovensku francúzsky generál Eugène Mittelhauser, viacerí poslanci parlamentu a iní hostia.

Už 24. augusta 1921 však ministerstvo rozhodlo presťahovať školu do Modry. Priamy kontext tejto zmeny nie je známy. V Modre bola veľmi vhodná nehnuteľnosť, ktorá sa dala využiť práve na tento účel. V roku 1912 zakúpil riaditeľ cisárskej kancelárie a dvorský radca Arthur rytier von Polzer (1870–1945) budovu bývalého mlynu s obytnými budovami, dodnes ľudovo nazývanú kaštieľ. Objekt romantizujúco prestaval a dal vybudovať aj vzácnu záhradu, v ktorej sa prepájali vtedy moderné znalosti ovocinárstva s využitým okrasných plôch. Rytier von Polzer bol vysokým hodnostárom cisárskeho dvora a tiež dôverníkom nového cisára Karola I. Po rozpade monarchie odišiel z politického života a objekt kaštieľa, ktorý sa už nachádzal na území cudzieho štátu, sa rozhodol predať. O prechode budovy do rúk štátu a jeho zmene na účel vinárskej školy svedčí aj skutočnosť, že škola zamestnala ešte pred úradným zaknihovaním predaja záhradníka, ktorý sa mal starať o tunajšiu záhradu.

Československý štát kúpil budovu a k nej patriace pozemky za 485.000 korún 8. februára 1922. Vinársko-ovocinárska škola sem bola presunutá v tom istom roku. Nástup do novej školy bol 1. októbra 1922. Slávnostné otvorenie „kaštieľa“ sa konalo 18. novembra 1923 za účasti vysokých štátnych a verejných činiteľov, ako bol minister poľnohospodárstva Milan Hodža, poslanec Pavol Blaho, evanjelicky biskup Samuel Zoch. Mesto Modra darovalo škole 10 katastrálnych honov pozemku – viaceré vinice v katastri mesta a priestor pre ovocinársky sad za cintorínom. Okrasné kvetinárstvo a sadovníctvo sa realizovalo priamo v záhrade pri škole. S presťahovaním školy do Modry došlo k opätovnej výmene učiteľského stavu a tiež osoby riaditeľa, ktorým sa stal Adolf Fischer, odborný učiteľ z vinársko-ovocinárskej školy v Mělníku.

Organizácia školského roku a výučba v čase prechodu školy do Modry bola dvojročná, žiaci nastupovali po dovŕšení 16. roku. Školský rok sa začínal 1. októbra a končil 31. júla. V zmysle dočasných stanov bolo úlohou školy vychovávať samostatných podnikateľov v poľnohospodárstve a tiež, aby absolventi boli pomocnými silami (myslené odborníkmi) pre podnikateľov v oblasti vinárskej … zdokonaliac sa v rationálnom hospodárstve viničnom a pivničnom, v technológii vinárskej a obchode s vínom a príslušnými produkty…; tiež v oblasti ovocinárskej … zadovážiac vedľa vedomostí pomologických a pestiteľských, hlavne dôkladného výcviku a znalosti v príslušnej technológii a obchode produkty ovocinárskymi. Vyučovacie predmety sa delili na teoretické a praktické. Teoretické predmety boli všeobecného charakteru (jazyk československý, vlastiveda, národné hospodárstvo, počty, ale aj náuka o slušnom chovaní), potom nerastopis a pôdoznalstvo (geológia), poľnohospodárska botanika, chémia. Hlavné predmety boli vinárstvo, vinársky priemysel, ovocinárstvo, ovocinársky priemysel, semenárstvo, záhradníctvo, včelárstvo, náuka o chorobách rastlín, vinárske a hospodárske účtovníctvo, obchodná náuka a družstevníctvo, ale aj kreslenie a krasopis. Praktické predmety predstavovali cvičenia v poľnom vymeriavaní, botanike a ampelografii, pestovaní vínnej révy, chémii, vinárskom priemysle, v ovocinárstve, zeleninárstve a účtovníctve.

Teoretické predmety sa vyučovali v lete dopoludnia od 7 do 11 hodiny, v zime od 8 do 12 hodiny. Poobede sa konali nielen teoretické, ale najmä praktické cvičenia, a to v lete od 14 do 18 hodiny a v zime od 13 do 17 hodiny. V čase dôležitých poľnohospodárskych prác sa mohlo praktické vyučovanie stanoviť na celodenné. V rámci pivničného hospodárstva mali žiaci možnosť sledovať a starať sa o víno, učili sa ako liečiť choré víno. Škola skúšala nové postreky, v cvičnom vinohrade boli neštepené korene, na ktorých sa žiaci učili aplikovať sírovodík. Súčasťou výučby boli aj odborné exkurzie do iných škôl a podnikov. Učitelia zaškoľovali aj miestnych vinohradníkov, deti z Bratislavy chodili na oberačku do školských viníc, kde im boli vysvetlené nové postupy. Konali sa odborné prednášky vo viacerých vinohradníckych obciach (Vajnoroch, Šenkviciach). Aj z týchto riadkov vidieť, že výučba v škole bola špecializovaná a orientovaná na prax.

Text: PhDr. Michal Duchoň, PhD., Archív mesta Bratislavy

Foto: Archív mesta Bratislavy

chyba