Pôvodne sme chceli napísať o Adamkovi, o ktorého sme sa v Plamienku starali.
O tom, ako paliatívna liečba a starostlivosť doma vyzerá. Ako žil s rodičmi a sestričkami Klaudiou a Sofinkou doma naplno. O ich detských hrách, ktoré neprekazila ani Adamkova choroba. Aj o obľúbenej modrej deke s Adamkovým menom. Vlastnoručne mu ju mamina uháčkovala a bol ňou zakrytý aj posledný deň. Chceli sme poďakovať našim darcom za všetko, čo vďaka nim môžeme v Plamienku pre ťažko, nevyliečiteľne choré a zomierajúce a smútiace deti a ich rodiny urobiť a opäť poprosiť verejnosť o podporu.
Adamkova mama nám však napísala list. Silnejší, než by boli všetky naše slová.
„O chvíľu to bude 6 mesiacov čo nás opustil náš synček Adamko. Keď si naňho spomínam, spomínam najmä na posledné tri mesiace, ktoré sme po dlhých týždňoch a mesiacoch v nemocnici, strávili konečne doma. Rozhodnutie prijať pomoc od Plamienka a skončiť liečbu bolo to najťažšie v našom živote. Ako mama som však cítila, že je čas Adamka ďalej netrápiť a užiť si spoločné chvíle, ktoré nám ako rodine zostávali. Plamienok nám poskytol všetky potrebné lieky, kyslíkový prístroj, odsávačku a hlavne, dali nám seba samých. Adamko mal veľké bolesti a problémy s dýchaním, mohli sme volať 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Neváhali prísť aj v noci, a nie jedenkrát. Vždy nám ochotne a s pokojom poradili, pomohli a usmernili nás, čo robiť. Bez nich by sme toto neuveriteľne ťažké obdobie doma nezvládli, a museli by sme byť v nemocnici. Adamko zomrel v čase prvej vlny korony, takže by sme v nemocnici boli len my dvaja, bez návštev…
Adamko bol veľký bojovník. Ak mu nebolo veľmi zle a vládal, celé dni sa hral so sestrami, smiali sme sa, tvorili a vplyvom liekov veľmi rád papal. Práve tieto mesiace s Plamienkom nám pomohli ísť ďalej. Veríme, že sme Adamkovi dali všetko, čo bolo v našich silách v tej chvíli – domov, rodinu a všetku lásku, ktorú sme mali. Odišiel v pokoji, v kruhu najbližších, ktorých miloval.
Uvedomujeme si, že toto všetko by nebolo možné bez Plamienka a najmä bez ich darcov. Sme im nesmierne vďační za všetko, čo pre nás spravili a stále robia.
Ďakujeme!
Ďakujeme Adamkovej mamine, tatinovi aj Klaudii a Sofinke za cestu, ktorou sme spolu kráčali. Napriek bolesti a smútku nás život obdaroval aj radostnými okamžikmi. Z nich dnes čerpáme silu.
V Plamienku pomáhame ťažko, nevyliečiteľne chorým, zomierajúcim a smútiacim deťom a ich rodinám, aby mohli tráviť svoj čas v teple domova.
Staňte sa aj Vy darcom neziskovej organizácie Plamienok.
Pomôžete spolu s nami rodičom zvládnuť ich najťažšiu rolu v živote. Ďakujeme.
